SVEDECTVO – AKO SA VYVÍJAL MÔJ VZŤAH K TEREZKE Z LISIEUX

            „Pamätám sa, ako som v deň jej sviatku – bez toho, že by som si ho bol zámerne vybral – začal svoju prípravu na kňazstvo v „podzemnej Cirkvi“. V istom pražskom kostole som čakal na človeka – mal som ho poznať podľa dohovoreného znamenia – ktorý ma mal na tejto ceste sprevádzať až ku sväteniu. Veľmi dobre sa pamätám, čo sa vtedy odohrávalo nielen vo mne, ale aj vôkol mňa – okrem iného aj na známu gýčovú sošku svätice s podnosom plným ruží, pred ktorou - keďže bol deň jej sviatku – horela veľká svieca.
            Čo som vtedy o tejto svätici vedel? Vedel som, že si do svojho denníka raz napísala slová: „Mojím poslaním je byť v srdci Cirkvi láskou“. Ale aj tak som ju vnímal len cez tie presladené sošky a obrázky, dýchajúce zbožnosťou devätnásteho storočia. Vtedy by som bol s jej slovami o jej poslaní v srdci Cirkvi asi skoro hotový: koľko zbožných mníšok nám zanechalo vo svojich denníčkoch sentimentálne vzdychy o láske! A keď som po prvý raz čítal niečo o „malej ceste“ či „ceste detstva“, o ktorých táto svätica učila, narazil som na jej výrok, prednesený zrejme v nejakej nepríjemnej situácii, ktorých v kláštore zažila určite viac než dosť. Povedala, že dáva Bohu slobodu zaobchádzať s ňou tak ako dieťa zaobchádza so svojou hračkou: „Vari môže hračka vytýkať dieťaťu, že sa s ňou ustavične nezaoberá, že ju momentálne zabudlo niekde v kúte?“ To mi stačilo. „Či vari sme hračky v Božej ruke a Boh je nejaké zábudlivé dieťa?“ – povedal som si a tú knihu som okamžite znechutene zatvoril, rozhodnutý nestrácať čas infantilnými metaforami. Až neskôr som si uvedomil, koľko je v týchto vyjadreniach sebairónie – zdravého humoru, ktorý pomáha vo chvíľach nezdaru sa neľutovať, zbytočne nešpekulovať, prečo to či ono Boh dopustil, prečo neochránil práve tak skvelého človeka, ako som ja. Tento postoj zabraňuje nenápadne zvaľovať vinu na všetkých vôkol, vrátane Boha samotného.
            To bol začiatok môjho „dobrodružstva s Terezkou“. Postupne ma táto žena (ktorú Ján Pavol II. nazval „učiteľkou Cirkvi“ – i keď na rozdiel od iných veľkých mysliteľov, ktorým bol priznaný tento titul, nezanechala jediný teologický spis a jej teologické vzdelanie bolo viac ako sporné), upútavala stále viac. Čítal som celý rad jej textov, jej životopisov a nakoniec som sa vydal na púť k jej hrobu. Odvtedy jej fotografia je na mojom písacom stole.
            Viem, že táto karmelitánska svätica prežívala pred smrťou veľké duchovné zápasy a vnútornú temnotu. „Už neverím vo večný život. Zdá sa mi, že po tomto smrteľnom živote už nič nenasleduje,“ píše doslova táto učiteľka Cirkvi. „Do duše sa mi predierajú myšlienky najhorších ateistov,“ znie ďalší jej výrok. Úplne sa jej zrútil nielen ten sladký zbožný svet, v ktorom prežila celý svoj dovtedajší život, ale aj predchádzajúce hlboké skúsenosti s Božou blízkosťou pohltila hmla, temnota a prázdnota. Terezka popisuje, ako ju Kristus voviedol do podzemia, „kde už nesvieti nijaké slnko“. Iste – na prahu smrti nemálo aj hlboko veriacich ľudí prechádza podobnými skúškami – ako by mali účasť na tajomstve Kristovej agónie, o ktorej smieme čosi málo tušiť z jeho výkriku: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Výkriku, ktorý mal odvahu zaznamenať len jediný z evanjelistov.
            Zásadou „malej Terezky“ bolo „z lásky k Bohu prijímať aj tie najpodivnejšie myšlienky“. A tak svoju temnotu a vnútornú opustenosť, skúsenosť s Božou neprítomnosťou, zatmenie viery prijala ako prejav solidarity s neveriacimi. Prehlásila, že chápe ateistov ako svojich bratov, s ktorými teraz sedí za spoločným stolom a je s nimi rovnaký chlieb. A prosila Ježiša, aby ju od tohto stola neodohnal. Ona vnímala trpkosť tohto chleba, pretože na rozdiel od nich kedysi zakúsila radosť z Božej blízkosti. Zatiaľ čo oni, zľahostajnení voči Bohu, si ťažobu a závažnosť svojho stavu väčšinou vôbec neuvedomujú.
            Takýto vzťah k neveriacim Cirkev jej doby vôbec nepozná. Ateizmus pre tú dobu bol omyl, blud a predovšetkým hriech. Mnohí kňazi devätnásteho storočia veľa toho napísali a povedali z kazateľníc, aby sa zapojili do boja s novým rozmáhajúcim sa bludom. A toto dievča z Normandie je, naopak, svojím zvláštnym spôsobom s ateistami solidárne – chápe ateizmus ako kalich bolesti, z ktorého aj ona sama pije plnými dúškami v noci svojich Getseman.
            Je istotne veľa druhov ateizmu, rovnako ako je veľa druhov viery. Existuje „ľahkomyseľný ateizmus“, ktorý ako Ezau predáva dedičstvo viery za misu šošovice. Existuje „zabudnutie na Boha“, ktoré uvoľnený priestor hneď naplní bôžikmi najrozličnejšieho druhu. Existuje „pyšný ateizmus“, pre ktorý Boh nesmie byť, aby nezacláňal veľkosti ľudského ega. Ale existuje aj „bolestný ateizmus“, ktorý hovorí: „Rád by som veril, ale keď vidím toľko utrpenia vlastného či bolestí sveta, je vo mne toľko horkosti, že toho nie som schopný.“
            Mnohí aj úprimne veriaci zakúsia alebo zakúsili niečo z reality ateizmu v určitých udalostiach dejín či hodinách svojho osobného príbehu. Príbeh evanjelia a strata viery tvárou v tvár bolesti, na ktorú nenachádzame odpoveď, sa pretínajú vo chvíli Ježišovho výkriku na kríži: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Je to však len skutočnosť Veľkého piatku, ale po ňom – po dlhom mlčaní Bielej soboty – prichádza ráno, prinášajúce zvesť o vzkriesení.  
            Zatiaľ čo Cirkev jej doby učí veriacich systematicky vystupovať na horu čností, k duchovnej a mravnej dokonalosti, Terezka v tej istej dobe učí prijímať s radosťou a ďakovaním vlastnú slabosť ako priestor, do ktorého o to viac môže vstúpiť Božia láskavosť a milosrdenstvo. Píše, že človek, ktorý sa dlho šplhal na horu čností, má s pokorou prijať aj svoje zrútenie a (Bohom chcený) pád. Pretože nie vo vysnenom „hore“, ale práve „dole“ – v hĺbke údolia pokory, ho očakáva Boh.
            V dobe, keď mnohí veriaci boli duchovnými autoritami vedení k zbieraniu, počítaniu a starostlivému zapisovaniu svojich dobrých skutkov, Terezka rázne odmieta toto účtovanie: „Nepočítam nič, všetko proste robím z lásky. Stojím pred Bohom s prázdnymi rukami, úplne chudobná.“ Nie je to koniec koncov tá chudoba, o ktorej Kristus hovorí „Blahoslavení chudobní?“
            Nedávno som čítal snáď najdôkladnejší a najhlbší Terezkin životopis z pera amerického teológa Thomasa Nevina. Autor – dôkladne zoznámený s autentickými Terezkinými textami, zbavenými cenzúrnych zásahov a sladkej zbožnej polevy predchádzajúcich vydavateľov – presvedčivo prichádza k šokujúcim záverom, že táto svätica a učiteľka Cirkvi zomrela bez viery. Doslova bez viery v nebo a večný život. Je chvályhodné, že Cirkev prorocky rozpoznala v tejto podivnej smrti v temnotách „svätú smrť“.
            Áno, myslím si, že Terezka je skutočne učiteľkou Cirkvi našej doby, aj keď nenapísala nijaký teologický spis. Jej skúsenosti s cestou lásky a Božou vzdialenosťou a jej vzťah k neveriacim sú pre nás možno ešte naliehavejším odkazom ako mnohozväzkové diela iných kresťanských učencov.“

(zdroj: Tomáš Halík, Vzdáleným  nablízku, str. 47-71)